Dejiny Zredukovanej spoločnosti
Upozornenie: Je pomerne neobvyklé neuvádzať dátumy pri písaní histórie a absolútne nemožné nepísať ich pri dejinách divadelnej spoločnosti, ktoré sú napríklad v porovnaní s dejinami vesmíru predsa len zanedbateľné a ľahko zaznamenateľné. V tomto prípade to však možné nie je, nižšie nenájdete prakticky žiadne dátumy a iba dohady ohľadom chronológie. Neexistujú totiž oficiálne záznamy a členovia skupiny sa pri datácii jednotlivých projektov často rozchádzali až o dve desaťročia.
Skupina vznikla pravdepodobne niekedy začiatkom 90. rokov minulého storočia na pravidelnom výlete do Humenného, ktorý má účastníkom pripomínať ich smrteľnosť. Nie je úplne jasné pôvodné zloženie skupiny. Isté je iba to, že vtedy ešte nepôsobili pod menom Zredukovanej spoločnosti a nemali úplne vyhranené smerovanie, keďže sa, ako uvidíme nižšie, medzi projektmi skupiny okrem redukcií a kritík objavili aj expanzie. V Humennom však rozhodne boli Marcel Nemec a Marián Prevendarčík.
Dlho sa diskutovalo o názve skupiny. Sáva Popovič navrhoval Besní chlapci, ale po dlhých polemikách sa presadil názov Zlovlci, niekedy komolený ich kritikmi na Zlovolci. Prvým známym projektom a zároveň začiatkom ich filozofického obdobia bola jednovetná redukcia Schopenhauerovho diela Svet ako vôľa a predstava. „Pred nami však nezostane nič“ bolo dielo pomerne enigmatické a nemalo väčší ohlas. Ďalším bolo zhrnutie kompletného pred-kritického Kanta s dnes už kultovým tanečno-didaktickým stvárnením vzniku vesmíru. Výsledky práce na tomto projekte neskôr využil Martin Čičvák v brnenskej inscenácii Bernhardovej hry Immanuel Kant, za ktorú získal Cenu Alfréda Radoka. Posledným a najvýznamnejším dielom tohto obdobia je polemické „čítanie“ Marxovho Kapitálu. Veta „Na scéne dejín sa objavil nový prvok - kapitál“, mávala opakovane skandovaný potlesk a diváci sa dožadovali prídavkov. Zlovlkov však opúšťa Juraj Mokrý so slovami, že skupina „vkĺzla do vychodených hegeliánskych papúč“. Vie sa tiež o krachu uvažovanej inscenácie Sartrovho základného diela Bytie a ničota. Marcel Nemec ho označil za nenemecké a ostatní členovia vyhlásili, že Sartre sa v tom moc „babre“, aj keď dodnes všetci nostalgicky spomínajú na takzvanú lyžiarsku scénu.
Je tu ďalší fakt, ktorý zdôrazňuje silnú názorovú jednotu skupiny. Ako sa ukázalo v súkromných rozhovoroch s jednotlivými členmi, možnosť projektu HaHa (Hrabal, Havel) ani nevyslovili a odmietli ho už v myšlienkach pre svoju nechuť k pivu.
Ďalej treba spomenúť nerealizovaný projekt Dinosaurus. Členovia skupiny sa k nemu zásadne nevyjadrujú. Existujú dve teórie. Podľa jednej išlo o poctu Robertovi Wilsonovi. Iní si myslia, že to bola inscenácia slávnej jednovetnej poviedky „Keď sa zobudil, dinosaurus tam už nebol“. Zatiaľ si však nikto nevšimol, že tieto dve teórie sa nevylučujú a pravdu môžu mať obe strany, rovnako ako sa obe strany môžu mýliť. Približne do tohto obdobia sa zaraďuje aj veľmi úspešná prešovská inscenácia Bernhardovho Divadelníka, ktorú slovenská kritika nechala bez povšimnutia rovnako ako Beckettovo Čakanie na Godota.
Počas 90. rokov sa Zlovlci niekoľkokrát neúspešne pokúšali založiť Štúdio L+S v Nitre, čo však stroskotalo na reštitúciách. K úspešnejším projektom patrila vranovská inscenácia hry Toma Stopparda Arkádia odkazujúca na celý rad vedeckých teórií a madagaskarská anabáza skupiny s Móricom Beňovským.
V tomto čase sa sporadicky objavujú aj expanzívne projekty skupiny, ktoré členovia neskôr označili za slepú uličku a dnes o nich nehovoria inak ako o zriedeniach. Rozšírená verzia Záborského Bitky pri Rozhanovciach stroskotala. Zlovlci chceli dodať niekoľko tankov a obrnených transportérov. Malo ísť o viacdňovú show, ktorá by sa predávala po turnusoch. Sponzora našli, ale nie dostatočne veľký amfiteáter a na lúke to hrať nechceli. Ďalej, veľmi úspešná niekoľkohodinová inscenácia jednoaktovky Juraja Palkoviča Dva buchy a tri šuchy, v ktorej exceloval predovšetkým Sáva Popovič v postave Hladovícia so svojou nezabudnuteľnou latinčinou.
Významná pre budúcnosť skupiny je práca na hororovom Hamletovi s polhodinovou scénou s duchom na hradbách. Stroskotala na technologickom obmedzení. Nepodarilo sa totiž získať holografický prístroj. V tomto čase si skupina dokázala predstaviť motiváciu Hamletovho konania v celej hre iba tak, že v spomínanej slávnej scéne do Hamletovho tela vstupuje duch zomrelého otca a opäť z neho vystupuje. Skupina však napokon pri dôslednom čítaní zistila, že hra nepotrebuje rozšírenie ale zoškrtanie. Navyše Sáva Popovič niekoľko rokov premýšľal o alternatívnom inscenovaní inkriminovanej scény, aby napokon prišiel s viac ako rovnocenným riešením, čo umožnilo redukciu kompletného Shakespearovho diela na stodvadsať minút.
Skupina si začala po nedokončenom Hamletovi dôslednejšie uvedomovať svoju redukčnú tendenciu. Presne 11. augusta 1999 mala obrovský úspech inscenácia románu Marka Twaina Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša s niekoľkominútovým zatmením slnka. Bohužiaľ inscenáciu bolo, kvôli prírodným zákonom, možné predviesť iba raz, navyše až v Kečkeméte. Skupina dúfa, že jej nasledovníci ju oživia v roku 2135 už na slovenskom území. V súčasnosti sa uvažuje o občasnej zájazdovej verzii.
Na prelome tisícročí sa skupina naplno venovala antike a na krátky čas sa členkou stala žena, ktorá vraj ohrozila ďalšie fungovanie spoločnosti. Po dlhej analýze sa skupina rozhodla zredukovať grécku drámu do 20-minútového predstavenia s názvom Fortúna a podtitulom Smrť ženskej hrdinky v gréckej tragédii. Ingrid Timková mala stvárniť postupne smrť Ifigénie, Antigony, Ismény, Klytaimnéstry a Faidry. Fyzicky náročná úloha si vybrala svoju daň a Ingrid Timková musela odstúpiť pre bolesti chrbta. Pokus o získanie Zdeny Studenkovej stroskotal na jej pracovnej vyťaženosti. Skúsenosti získané pri tomto projekte však plne využil Martin Hronský vo svojej interpretácii ženských postáv v inscenácii kompletného Shakespeara za stodvadsať minút.
Od polovice minulého storočia sa Marián Prevendarčík viac ako desaťročie pokúšal o systematickú redukciu celej ruskej klasiky v projekte s názvom Vodka a kaviár a podtitulom Gymnastika duše. Čiastočné výsledky svojej práce predviedol s obrovským úspechom po celom Slovensku. Projekt definitívne ukončil až niekedy v roku 2005 Sáva Popovič, ktorý vyhlásil, že skupina sa nebude zaoberať „dielami bez formy, v ktorých sa môže stať prakticky čokoľvek“.
Na jednom z posledných projektov skupiny - zredukovanej verzii Troch kamarátov v divadle Aréna, ktorú slovenská kritika absolútne nepochopila - sa podieľal aj bývalý člen Juraj Mokrý. Privítal nietzscheovský obrat skupiny. „Myslím si, že chlapci sa vrátili ku koreňom, keď dali prednosť popu pred vypáchnutou mystikou filozofie dejín.“ Mokrý týmito slovami explicitne narážal na nezhody okolo Mraxovho Kapitálu.
Skupina uvažuje o Kompletných dejinách Slovenska. Zatiaľ sa na ne „necíti“, aj keď dvaja jej členovia hrajú v inscenáciách o dôležitých postavách slovenskej histórie. Marián Prevedarčík v inscenácii hry V. Klimáčka Dr. Gustáv Husák a Martin Hronský v monodráme Tiso.
Jedným z najväčších neúspechov skupiny bolo, že práva na dvadsaťminútovú verziu ságy Hviezdne vojny získali v roku 2006 od Georga Lucasa jej americkí konkurenti. Skupina totiž nebola ochotná pristúpiť na kompromisy a tvrdohlavo presadzovala mimicko-pohybové stvárnenie kľúčovej vety „Nech ťa sprevádza sila“, o ktorej si myslí, že je prakticky nevysloviteľná.
Posledným a najunikátnejším dielom je Kompletný Shakespeare zhltnutý za dve hodiny. Spoločnosť nielenže naštudovala kompletné dielo najväčšieho svetového dramatika, ale dokáže ho predviesť za stodvadsať minút.