Pôjdeme všetci do Ameriky, keď už inak nebude*
Pôjdeme všetci do Ameriky, keď už inak nebude*
autor: Adam Znášik, zdroj: www.humno.sk
Po návšteve Kompletného Shakespeara som nemohol vynechať ani ďalší štuk Zredukovanej spoločnosti. Tentokrát iný, slovenský, no predovšetkým autorský.
Zredukovaná spoločnosť si vzala na chrbát ťažké bremeno. Ťažké preto, pretože je vlastne veľmi ľahké. Slovenská literatúra je košatá priamo úmerne počtu Slovákov, čo – povedzme si úprimne – nie je bohviečo. O to ťažšie témy sa v nej odohrávajú. Tvrdý boj o národné sebaurčenie i vlastný jazyk sa premieta aj do literatúry – diela sú brutálne, až hororové, veľa sa v nich pije, nadáva na Židov, Maďarov a Čechov a vlastne na všetkých, čo môžu za našu temnotemnú ničotu.
Absolútne neklasické poňatie Slovenskej klasiky kladie väčšie nároky na toleranciu konzervatívnych členov publika. Koncepčne je hra rozdelená na dve časti – prvá časť je kabaret, ktorý tmelí dokopy niekoľko profilových diel slovenskej literatúry. Nestojí na nijako silnom základe, napriek tomu má spád, je vtipný a pestrý. Cez prestávku bolo moje súkromné hodnotenie: sprostosť, ale veľmi vtipná.
Druhá časť je vážnejšia, podstatne ťaživejšia a prestaveniu dáva nový rozmer. Čo sa v prvom dejstve javí ako sranda sa v dejstve druhom vracia ako studená sprcha. Ja som na slovenské témy citlivý a toto bol pre mňa ťažký náklad. Dokonalé zrkadlo národných nerestí, slovenskej klasiky– od hľadania nepriateľa, vnútorného, či vonkajšieho, cez alkoholizmus, až po vysnívané Eldoráda, ktoré sú kade-tade za veľkými či menšími mlákami, len nie doma. Tento ničotný obraz mi nechali autori vyžrať ako hlinu z vedra. (Tú nechali vyžrať aj hercom, takže som sa v tom necítil až tak sám. Vďaka.).
Okrem beznádeje takýto prierez sobranými spismi národa ponúka aj krátky exkurz do minulosti slovenskej holubičej duše. Mnohé diela som doteraz poznal len vo forme výpisu z telefónneho zoznamu a nepriraďoval som k nim žiadnu emóciu. Po tomto predstavení mi začalo aj mnoho súčasných sociologických záhad dávať väčší zmysel.
Hra nemá príbeh, neprekážal by mu, ale ani nijako zvlášť nechýba. Ja som si v našiel to svoje – aj som sa výborne zabavil, aj som sa zo samej depresie v polovici druhého dejstva takmer odhodlal na emigráciu (podľa vzoru nemalého počtu slovenských literárnych hrdinov). Kantilénová úprava lyrizovanej prózy, či virtuálny dialóg Jonáša Záborského a Ľudevíta Velislava Štúra sa navždy (alebo aspoň nadlho) zapísali do mojej blahej pamäti a verím, že páni Čičvák a Lomnický spoločne so síce Zredukovanou no veľmi talentovanou spoločnosťou čoskoro vyprodukujú ďalšie projekty hodné zápisu do večnej, no spravodlivej Pamäti národa.
*J.G.Tajovský: Strminou
Autori: Martin Čičvák, Peter Lomnický
Réžia: Martin Čičvák
Dramaturgia: Peter Lomnický
Scéna: Martin Čičvák
Kostýmy: Martin Čičvák
Hrajú: Marián Prevendarčík, Marcel Nemec, Martin Hronský, Sáva Popovič